CIUDAD PEDRO DE ALVARADO (Guatemala) – EL ZONTE (Salvádor)
Ráno som sa neponáhľal.
Vyspal som sa do ružova a na Fernadove (recepčný, ale asi aj majiteľ hotela) odporučenie som si zašiel na raňajky do vedľajšieho comedoru.
A potom hajde na hranicu.
Na guatemalskej strane ma nikto nezastavil. Podobne, ako pri vstupe do Guatemaly.
Ale v El Salvadore ma zastavili pred emigračnou kanceláriou a chceli po mne pečiatku v pase z Guatemaly.
Darmo som vravel, že po mne nič nechceli ani pri vstupe, ani pri výstupe, vraj nič sa nedá robiť, musím sa vrátiť späť na druhý breh rieky.
A tam sa to začalo.
– Nemáte v pase vstupnú pečiatku?
Vravím, že ju nemám.
Pri vstupe mi kývli, že môžem ísť.
– Ale bez vstupnej pečiatky vám nemôžem dať výstup.
A čo teraz?
– Musíte ísť späť a pýtať si pečiatku, alebo zaplatiť pokutu 200 quettzalov.
Nemám ani 1 quettzal vravím. Čo teraz?
– Prosím, odstúpte od okienka, vraví.
Za mnou už stálo asi desať ďalších, čo potrebovali potvrdenie.
Keď som sa ocitom mimo, otriasol som sa a bleskovo som si premyslel aké môžu byť reálne riešenia.
Po chvíľke som drzo vrazil do čakajúceho radu a strčil som hlavu pred malé okienko a vravím emigračnému úradníkovi.
Nemám quettzaly, ale viem vám dať americké doláre.
Koľko, pýtam sa suverénne.
On rovnako suverénne, že 30 $US.
Odľahlo mi.
Po chvíľke som už mal v pase obe razítka.
Vstupné, aj výstupné.
A dostal som ešte aj jeden malý papierik s pre mňa nezrozumiteľnými poznámkami.
Na salvádorskej strane mi službukonajúca dôstojníčka pozrela pas aj papierik a povedala, že nech dávam pozor na ten pepierik z guatemalského emigračného, lebo ho budem potrebovať pri výstupe z El Salvadoru. A pozdravila sa mi, že vraj môžem ísť.
Ja som však nástojil nech mi dá do pasu razítko, aby som zase nepochodil, ako na guatemalskej strane.
Ona že vraj.
– My razítka nedávame a takto je to v poriadku.
No neveril som jéj.
Veď podobne mi kývol službukonajúci dôstojník pri vstupe do Guatemaly, že môžem ísť. On presne vedel, čo robí. Že práve nahráva úplatok pre svojho kolegu na druhéj strane republiky.
O 100 metrov ďalej bola colná kontrola.
Odstavil som bike a hľadal som veliaceho dôstojníka. Vojačik ma zaviedol do kancelárie. Šéfka bola nízka, moletná žena, ale s intelektuálnym vyžarovaním v tvári.
Stručne som jéj vysvetlil ako som pochodil.
Ona sa usmiala a potvrdila slová službukonajúcej na emigračnom.
Vraj pri výstupe budú chcieť ten papier z Guatemaly. A to je všetko.
A veľmi milo mi zaželala štastnú cestu.
No snáď to tak bude. Ukáže sa.
Človek musí byť stále v strehu aby všetko ustrážil. Aj tak v tomto svete ti niečo narafičia, aby z teba dostali úplatok.
Ďalšie prekvapenie ma čakalo v mestečku Cara Sucia, 15 km za čiarou.
Na hranici mi povedali, že len tam najbližšie je bankomat.
Chcel som vybrať 1200 salvadorských colónov, čo je asi 110 €, na 3 dni pobytu v El Salvador. Kurz 8,65 za $US som si zistil na internete.
Bankomat mi odmietol trasakciu s Masastercard.
Vošiel som do banky a pýtal som sa prečo.
Vraj v El Salvadore môžem platiť v obchodoch s Mastercard, ale z bankomatu viem vybrať hotovosť len s VISA kartou.
A ešte som sa dozvedel, že vraj colón už neexistuje. V El Salvadore je americký dolár oficiálna všade používaná mena.
Ešte dobre, že mi ten bankomat nevydal požadovaných 1.200. Bál by som sa s toľkou hotovosťou.
Po ceste som mal niekoľko zážitkov ktoré priblížim pri obrázkoch.
Comedor bol ešte prázdny.
Bol som asi prvý zákazník.
Ale príprava na denný nápor pravdepodobne vodičov kamiónov, ktoré takmer kontinuálne postávajú na ceste v šíku.
V jednom kotly sa zphrievala voda.
V druhom sa varili bravčové slaniny, ktoré nevyzerali najlákavejšie.
Vravel som obsluhujúcej Dayssy, že mám len 15 quettzalov. Že si prosím kávu s mliekom a za zbytok raňajky.
Dostal som štyri tacos, teda plnohodnotne raňajky.
Dayssy bola milá a zhovorčivá.
Chcela vedieť kto som, odkiaľ a kam idem.
Oproti mne išiel veľmi nabalený cyklista, nuž som sa pri ňom zastavil.
Hector neputoval ako ja, ale na biku si viezol celý svoj business.
Urobili sme si spoločnú fotečku.
Bolo to milé.
Cesta bola zatiaľ veľmi dobrá, so širokou krajnicou.
Tie staré stromoradia pri ceste boli na mnohých miestach.
A boli fascinujúce.
Pred školami je v čase príchodu a odchodu detí zo školy odklonená a spomalená doprava
na jeden jazdný pruh.
Aj tu chodia deti do školy v uniformách, ako v Mexiku. V Guatemale to tak nebolo.
Toto dievčatko si zo školy odnása nejakú kreatívnu tvorivosť.
Chudobní sedliaci na svojom pozemku nemajú, ani toľko voľnéj plochy, kde by si usušili kukuricu.
Dokonca aj kompletné očistenie zo struku sa vykonáva na krajnici.
Takýchto obrazov som dnes videl niekoľko.
Ten kus dreva je len nato, aby im nejaké auto nevošlo do rozprestretéj kukurice.
Posledných 35 kilometrov som meandroval hore, dolu tesne nad členitým pobrežím.
Tu som zastal najesť sa.
Terasa reštaurácie bola tesne nad útesom s krásnym výhľadom na oceán.
El Zonte - Horizonte Surf Camp.
Ako cieľ som si vybral hotel El Zonte.
Keď som k nemu prišiel, hneď som vedel, že tam sa neubytujem.
Pri bráne stál uniformovaný vrátnik.
Ten mi povedal, že tu veru stojí jedna noc 200 dolárov.
Ak chcem niečo lacné, nech idem hentam za roh.
A za tým rohom som sa ocitol tu.
El Zonte - Horizonte Surf Camp.
Ako cieľ som si vybral hotel El Zonte.
Ubytovanie je ekonomické za 15 $. Izbička malá. Nemá kúpeľňu, ale sa do nej pekne zmestím aj s bikom.
El Zonte - Horizonte Surf Camp.
Ako cieľ som si vybral hotel El Zonte.
Tam, za tou červenou bójou je moja izba.
Všetko je tu veľmi slušné a čisté. Aj spoločné toalety a sprchy sú čistučké.
Sú tu ubytovaní všetko mladí ľudia. Každý jeden z nich má surf dosku. Len ja som jediný, čo má bike.
El Zonte.
Toto pobrežie je vzdialené len 15 metrov od mojéj izby.
El Zonte.
Toto pobrežie je vzdialené len 15 metrov od mojéj izby.
Niektorí to na vlnách naozaj ovládajú.
Moja susedka je Lorette z Holandska.
2022-10-28 STRAVA status.