Výroba pomôcok pre jaskyniarov
Gusto Stibrányi
Druhá polovica sedemdesiatych a osemdesiate roky sa v mojom živote niesli v znamení plného nasadenia v jaskyniarstve. No nebolo to celkom jednoduché, nakoľko som mal rodinu s dvoma malými deťmi. Našťastie moja manželka sa veľmi zodpovedne starala o rodinu, čo sa práve nedalo povedať o mne. Rozum mi chodil len po jaskyniach a takmer všetky víkendy som trávil na jaskyniarskych akciách, expedíciách a na kostolných vežiach, aby som si na svoj koníček zarobil peniaze. Výplatu som vždy poctivo míňal len na rodinu a z nej ušetrené peniažky na nepočetné rodinné výlety.
Boli to krásne roky, ak nie tie najkrajšie v mojom živote. Ale boli to aj krásne roky v histórii SSS. Organizácia fungovala z podpory ministerstva kultúry. Na všetko boli peniaze od štátu a keď ich nebolo dosť, vždy sa našli cestičky ako sa k nim dostať s minimálnym rizikom.
Nakoľko som technický typ človeka, bolo teda samozrejmosťou, že som sa zameriaval hlavne na technické aspekty aktivít v jaskyniach, ale aj mimo nich. Okrem zručností, ktorých hlavnú časť som dostal od Boha, som mal to šťastie, že som v živote stretol osobnosti, akým sú a boli, Ajfonz Chovan, Jožo Hlaváč, Marcel Lalkovič, Štefan Roda, Christian Parma, Tonda Zelenka, Petr Hipman, Radek Matýsek, Walter Albrecht a ďalší. Oni všetci veľmi prispeli k formovaniu mojej osobnosti a tiež k môjmu odbornému rastu a neskôr priam rozletu v oblasti speleotechniky.
Už od konca sedemdesiatych rokov som sa začal intenzívne učiť angličtinu ako samouk. Mal som motiváciu lebo to bol nutný predpoklad pre komunikáciu s vonkajším svetom. Aj keď bola železná opona zdanlivo veľmi tesná, darilo sa mi v nej nachádzať štrbiny a takmer pravidelne cestovať na západ bez toho, aby som sa zapredal vtedajšiemu režimu. Cestovanie do dobre organizovanej džungle západného sveta (teraz ju máme aj u nás len bez dobrého organizovania) si vyžadovalo veľké obete, čo už dnešná mládež nie je schopná ani pochopiť nie to ešte prežiť. Práve cestovanie do západného sveta, získavanie nových priateľov a prístup k literatúre s najnovšími poznatkami zo sveta speleotechniky, a neskôr aj technických a technologických finesov potrebných pre časovo aktuálny vývojový stupeň výroby jaskyniarských potrieb.
V roku 1982 som sa ako tridsaťjedenročný mladý muž v plnej sile stal predsedom technickej komisie SSS. Okrem vývoja a výroby lezeckých pomôcok som sa v druhej polovici osemdesiatych rokov začal venovať aj vývoju a následne výrobe oblečenia pre jaskyniarov. V spolupráci s Tatrasvitom, Hedvou a Gumotexom sme sa pustili do výroby spodného oblečenia z Termatexu a kombinéz z PA technických tkanív. Tieto aktivity už v osemdesiatom ôsmom roku začali byť finančne dosť náročné a bolo zrejmé, že to SSS neutiahne. Ekonomické aktivity v ČSFR sa po vzoroch otvárania sa hlavne v Maďarsku začali liberalizovať a aj členská základňa SSS už prejavovala vôľu si samofinancovať výstroj a jaskyniarske aktivity. Začiatkom roku 1989 som popri zamestnaní ako vedúci zásobovania v ŠM Moldava nad Bodvou začal fungovať už aj samostatne na základe zákona č. 2 /1998 o poskytovaní služieb verejnosti. Začal som baliť Izofólie a vyrábať jaskyniarske batohy. V priebehu roka 1989 som si kúpil prvé tri šijacie stroje a to v skladbe umožňujúcej vyrábať spodné oblečenie z úpletov, vrchné kombinézy a tiež batohy s obmedzenou možnosťou šitia popruhov (len prišiť popruh k batohu). Začal som hlbšie študovať vlastnosti textílií a technológie ich spracovania (všetky výrobky značky MEANDER až do roku 2000 som navrhol, v prototypovej fáze prvýkrát vystrihol, ušil, poskladal a zabalil vlastnoručne). Bolo však jasné, že výrobu v jednej osobe nezvládnem. Pre úplety som už v lete roku 1989 zamestnal mladú Ildike z Hrhova (bola mojim prvým zamestnancom), ktorú som zlanáril z rožňavskej textilky. Pracovala doma v Hrhove, kam som jej nosil vystrihnuté diely. Kombinézy som podobne doma vystrihol v provizórnej dielni, ktorú som si vytvoril z garáže v bytovke kde som býval a vystrihnuté som ich nosil do Břeclavy na ušitie k šikovným švadlenám v jednej z tamojších pridružených výrob. Vyrábať batohy a baliť izofólie som stíhal sám. Hlavné objednávky boli z SSS a ČSS. Toto fungovalo prakticky v celom roku 1989.
Akosi v podvedomí som cítil perspektívu, nuž som 28. 10. 1989 po šestnástich rokoch zásobovačkého zamestnania podal výpoveď z funkcie už vedúceho zásobovania v ŠM Moldava nad Bodvou, ktorá mala vtedy 750 zamestnancov. Ani vo sne som netušil, že o tri týždne (17. 11. 1989) to vypukne a všetko to naberie na obrátkach.
Od 1. 1. 1990 som sa stal súkromným podnikateľom (v dnešnom ponímaní osobou samostatne zárobkovo činnou). Bol som na to patrične pyšný, nakoľko som bol naozaj jedným z prvých súkromných podnikateľov v ČSFR, ale mal som aj strach. Nadšenie však bolo neskutočne veľké. Prejavy nových pseudopolitikov a samozvaných vodcov burcovali emócie často až k slzám. Verili sme, že už nič nemôže zabrániť tomu, aby sme za 5-6 rokov no najviac 10 rokov dobehli západ. Aj som sa rozbehol hľadať si trh v západnej Európe. Vedel som, že perspektíva je práve tam.
Už na jar 1990 sme dostali prvú exportnú objednávku od Ecole France Speleologie z Lyonu, kde bol riaditeľom manžel mojej priateľky Edit, maďarskej jaskyniarky, ktorá sa zaňho vydala a mala s ním 4 deti. Vtedajšie právne predpisy však umožňovali oficiálne exportovať len firmám ktoré mali zápis ako právnické osoby. Čo už, účel svätí prostriedky a veril som aj v ďalšie objednávky zo zahraničia, nuž som prešiel administratívnou tortúrou a 20. 5. 1990 vznikol právny subjekt MEANDER, výroba potrieb pre jaskyniarov. Toto je vlastne dátum oficiálneho vzniku firmy, nakoľko pred tým som existoval ako fyzická osoba, súkromný podnikateľ. Krátko nato som už začal pracovať na registrácii ochrannej známky MEANDER, čo však trvalo trošku dlhšie.
Bol to vážny zlom a vtedy sme si s manželkou predsavzali, že budeme robiť len malé a isté kroky. Vyhneme sa úverom, ak to len bude možné a že to naše podnikanie budeme robiť len dovtedy, kým budeme vedieť bezo zbytku zaplatiť našich zamestnancov a nebudeme musieť obmedzovať tankovanie PHM, či telefónne volania (v tých rokoch veľa podnikateľov jazdilo na drahých limuzínach, no nemali na PHM a telefon).
Po prvom oficiálnom exporte do Francúzska to už nabralo obrátky. Čoraz častejšie sme ochotne a hrdo absolvovali úradnícku buzeráciu a doslova šikan na colnici v Košiciach, kde sa každú chvíľu niečo menilo, miesto, ľudia, tlačivá, ich obsah (sa niekedy prepisovali na kolene aj trikrát pri jednom prejednaní zásielky) a aj v závislosti od toho, či sa colník dobre vyspal, a či sa pohádal so šéfom alebo s manželkou.
O colnom prejednávaní vývozu a dovozu by sa dala napísať kniha. Colnica v deväťdesiatych rokoch bolo miesto, kde bol úradnícky šimel asi najkrikľavejší. Ich poslaním mala byť služba pre tých ktorí vytvárajú pridanú hodnotu a predávajú ju do zahraničia, čiže mali pomáhať najefektívnejšej sfére národného hospodárstva. Ale oni robili cielene všetko preto, aby čo najviac skomplikovali a znepríjemnili colné prejednávania. V rokoch 1996 – 2004 mal Meander, s.r.o. zamestnanca s funkciou colný deklarant. Túto funkciu robili u nás muži, akým sa zvyčajne hovorí „kľuďas“. Auto s chlapom trávilo na colniciach minimálne 3 dni z pracovného týždňa dovozom materiálu a tovaru alebo vývozom výrobkov. Colníci ich nedokázali vytočiť a napokon sa zmierili s tým, že od nich aj tak nič nedostanú a do konca pracovnej zmeny ich museli vybaviť.
Dielňa sa v roku 1991 presťahovala do upraveného bytu manželkynej mamy s dvoma spoľahlivými šičkami, i keď zo začiatku jedna z nich ešte šila doma v Moldave nad Bodvou. Ildikó musela preč. V rožňavskej textilke patrila medzi elitné šičky, ale doma si nevedela zadeliť čas a prácu začala po nociach fušovať. Sortiment sa prudko rozrastal o výrobky z bonekanu, popruhové výrobky a aj ponuka kombinéz sa rozšírila.
Ja som sa rozbehal po západnej Európe. S VW GOLF prvej generácie som do roku 1996 nabehal viac ako 500 tisíc kilometrov. Štyri až päťkrát som obiehal obchody ponúkajúce jaskyniarsky výstroj. Nechával som zadarmo vzorky, aby si ich vyskúšali a ak budú spokojní nech s dôverou objednajú. Darmo som deklaroval, že kvalita bude taká istá, nanajvýš ešte lepšia. Nedôverovali mi. Neverili výrobkom z východnej Európy. Ale postupne sa ľady prelámali a z každej cesty sa mi podarilo doniesť domov nového klienta a nejakú novú objednávku. Získaval som si tak aj nových priateľov a môžem povedať, že takmer každý náš klient bol aj mojim osobným priateľom a celý business fungoval až do nedávnej minulosti na báze daného slova, sľubu ktorý som vždy dodržal. A fungoval!
V roku 1992 som v Bruxeles stretol Wolfganga Jungeho, mladého nemeckého obchodníka ktorý zastupoval novozelandského výrobcu batohov na európskom trhu. Stali sa z nás dobrí priatelia a stretávali sme sa v Nemecku aj v Prahe. Veľa som sa od neho naučil. Základy ako funguje business, čo je to leasing, daň z pridanej hodnoty (vtedy bola u nás ešte daň z obratu) a iné dôležité veci. On ma aj presviedčal, aby som okrem výroby robil ešte niečo. Vraj aj mocný chlap musí stáť na dvoch nohách ak chce byť naozaj mocný.
V tom čase v roku 1992 som získal prvú, ešte federálnu akreditáciu na školenie prác vo výškach a rozbiehal som prvé školenia za pomoci priateľov z technickej komisie SSS, so Števom Mlynárikom, Martinom Fratričom neskôr aj s Árpim Petríkom a Gabom Slivkom, ale aj s Radkom Matesom Matýskom a Bohušom Kocourom Kouteckým z ČSS. Nemohol som to však považovať za druhú nohu môjho businessu. Akreditácie sa začali rozdávať ako na bežiacom páse a naša konkurencia väčšinou ani zďaleka nerobila školenia poctivo. Bolo verejným tajomstvom, že nie je problém kúpiť si osvedčenie pre práce vo výškach aj pri pive, ak oslovíš to správne školiace stredisko. Vedel som, že tou druhou nohou sa musí stať obchodovanie a školenie bude len akýmsi doplnkom, ako komplexnosť ponúkaných služieb. Našim prvým serióznym partnerom sa stal výrobca lán LANEX. Obchodovanie s lanami pre osobné zabezpečenie naviazalo na moju dlhoročnú spoluprácu pri vývoji statických lán s Jaroslavom Slávkom Hendrichom, vedúcim lanárne a neskôr aj spolumajiteľom firmy. Podarilo sa mi získať exkluzívne zastúpenie pre slovenský trh a neskôr dokonca aj vo sfére komerčných lanárskych a šnúrkarských výrobkoch. Táto spolupráca s malými výnimkami fungovala dvadsať rokov.
Od roku 1991 sme výrobky značky PETZL dovážali od nemeckého distribútora SPELEOTEK. Kontaktoval som aj PETZL priamo, ale nedostával som patričnú odozvu. V polovici roku 1992 som sa dozvedel, že PETZL dal exkluzívne zastúpenie pre ČSFR podnikateľovi Stanislavovi Standovi Šilhánovi, ktorý fungoval pod značkou VERTICAL SPORT. O pol roka na to sa ČSFR rozpadla, ale akokoľvek som sa v nasledujúcich rokoch snažil presviedčať PETZL, že Slovensko je samostatná krajina s vlastnými colnými zákonmi a certifikačnými požiadavkami, neuspel som. Musel som sa ukloniť pred faktom, že v obchodnom svete sme ako trh veľmi malý.
Raz pri takom presviedčaní sa ma Peter Poppal z PETZL opýtal, koľko som v minulom roku predal čeloviek typu MICRO. Poriadne som nadsadil a povedal, že asi 150 ks. On mi na to odpovedal, že do USA posielajú každé 3 mesiace plný námorný kontajner len týchto čeloviek. Dodal, aby som sa zamyslel a usúdil, čo to vlastne po ňom požadujem. Aj číňania pri jednaní na veľtrhoch sa len uškrnuli, po odpovedi na otázku, koľko obyvateľov má naša krajina. U nich je tak veľká spravidla mestská časť niektorého z veľkomiest. A ešte okrem toho sme vtedy boli aj chudobnejší. ČR má len dvojnásobne viac obyvateľov, ale výrobkov PETZL sa vtedy predalo štvornásobne viac ako na Slovensku. Napriek tomu sme výrobky PETZL, ako top v danom segmente trhu ponúkali v celej šírke sortimentu a mali na sklade takmer stále všetko, ako jeden z predajcov českej Vertical Sport. Zlá finančná disciplína a nespoľahlivosť Standových slovenských partnerov ho napokon doviedla k spolupráci s nami. MEANDER, s.r.o. bol stabilným a spoľahlivým partnerom a od roku 2003 až do roku 2008 sme napokon fungovali ako exkluzívne zastúpenie značky PETZL na slovenskom trhu. Zrušenie colných bariér a čoraz lepšie fungujúca logistika spôsobili, že medzičlánok slovenského distribútora stratil racionálnosť. Dnes sa celý slovenský trh zásobuje z VertikalTarde-u alebo z veľkých agentúr v západnej Európe.
Okrem značky PETZL, sme priamo spolupracovali s výrobcami, STUBAI, AUSTRIALPIN, SIMOND, LYON, PEGUET, CLIMBING TECHNOLOGY, PROTEKT a inými známymi značkami.
Toto obchodovanie síce len z malej časti zasahovalo do jaskyniarskej sféry, možno ani nie viac ako 1 percento. Ale je nutné sa o tom zmieniť, lebo v rokoch 1996 – 2012 tvorilo obchodovanie väčšinu obratu aj zisku spoločnosti a zamestnávalo dvoch až piatich zamestnancov.
Nikdy som nebol naozaj dobrým obchodníkom a preto som si bol vedomí, že nemám šancu na vybudovanie obchodného impéria. Bol som príliš čestným a zásadovým, aby som mal šancu sa presadiť vo veľkom. Vždy keď som sa snažiť získať väčšiu alebo štátnu zákazku som narazil na nejaké svinstvo, podrazy a korupciu. Keď agresívny konkurent tlačil a chcel všetkými prostriedkami dokázať, že je šikovnejší, nechal som ho nech si myslí, že je šikovnejší a stiahol som sa. Nikdy som nerobil nič na doraz a nikdy som nechcel nikoho zničiť. Hľadal som si len svoje dôstojné miesto. A tak som sa začal vyhýbať veľkým zákazkám a snažil som sa udržiavať si skôr kredit odborníka a spoľahlivého partnera. A to nám vydržalo až do konca.
V oblasti výroby ako aj v obchodovaní bol Meander vždy čitateľný, férový a spoľahlivý partner. Ak sme sa raz upísali nejakej značke, tak sme ju celkom určite nesklamali, čo je dnes až neuveriteľne exotické a u každého dobrého obchodníka vyvolá len úsmev. Ako príklad uvediem trh s lanami pre osobné zabezpečenie. Od roku 1992 sme ponúkali prakticky len značku LANEX (neskôr TENDON). Následne začala rásť značka ŽILMONT. Privatizéra pána Bobeka z obdobia „valcovania v Zlatej Idke“ (fráza z roku 1994, mladej Slovenskej republiky, ktorá by nemala chýbať z učebníc dejepisu) poznám osobne a veľmi si ho vážim, ako človeka, ktorý sprivatizovaný majetok zveľadil. Teraz je už dôchodca, ale jeho rodina vytvára čoraz viac nových pracovných príležitostí a v oblasti hlavne statických lán pre osobné zabezpečenie už dávno vyrába a predáva laná s veľmi vysokým užívateľským štandardom. Kedysi ma aj pán Bobek, ale aj iné značky skúšali lámať ako známeho odborníka v tejto oblasti, aby som predával ich, alebo aj ich laná. Odmietol som. LANEX bola pre mňa vždy značka ku ktorej som sa hlásil a pri nej aj vydržal. Možno sa zdá, že tento odsek nepatrí do tohto článku, ale si myslím, že ho bolo treba napísať, aby bolo možné komplexne vnímať filozofiu a prístup MEANDER ku svojim partnerom.
Jednou z najväčších výziev pre MEANDER bol francúzsky jaskyniarsky trh. Vedel som, že FFS má 12 tisíc registrovaných členov a ďalších 8 tisíc neregistrovaných si kupuje výstroj a sporadicky chodí do jaskýň. Darmo som však intenzívne obchádzal francúzske obchody a nechával zadarmo vzorky na vyskúšanie, nedarilo sa mi v nich predať ani nitku aj napriek tomu, že už mala značka dobrý chýr z Nemecka, Švajčiarska a Slovinska, kam chodili húfne nakupovať aj z iných krajín. Blokoval ma môj starý známy a obdivovaný George Marbach, ktorý v sedemdesiatych rokoch založil a zveľadil vtedy najväčšiu a najsilnejšiu značku na európskom trhu TSA. Obchodníci mi prezradili, že ak by začali ponúkať MEANDER, tak by im TSA prestalo dodávať ich výrobky, ktoré boli v omnoho širšej ponuke a dizajnované pre ich potreby. Ale aj to sa zmenilo v 1996-om, keď Marbach predal TSA Petzlovi.
Prakticky o mesiac po predaji výroby si ma George pozval aj so vzorkami, vybral si 8 modelov, vyjednal exkluzívne ceny a potom už išli zásielky pre Expé takmer mesačne do Francúzska. Ďalší pozitívny zlom nastal v roku 1997 po medzinárodnom speleologickom kongrese vo švajčiarskom La Chaux de Fond, kde bol prezidentom kongresu Bernard Dudan, môj osobný priateľ a majiteľ obchodu s jaskyniarskými potrebami. Na kongres vo švajčiarsku prišlo 150 jaskyniarov z USA. Ani jeden z nich sa nevrátil domov bez nejakého výrobku s logom MEANDER v batožine. Základy obchodovanie v USA som položil ešte v roku 1994 počas môjho pobytu v USA a účasti na NNS Convention v texaskom Bracketville, kde som sa zoznámil s Alexom Sproulom, najväčším predajcom vybavenie pre jaskyniarov známym pod značkou IMO (Inner Mountain Outfitter). Ale až osobné skúsenosti americkej jaskyniarskej špičky nám otvorili trh v USA, kam sme potom dva až trikrát ročne posielali veľké zásielky najdrahšou špedičnou firmou UPS.
V 1997-om roku došlo k ešte jednému veľkému pozitívnemu zlomu a ten bol následkom veľkého ohlasu silne medializovaného, krajne nevšedného podujatia Veľký Traverz nad Zádielskou tiesňavou, ktoré som koordinoval pod hlavičkou TK SSS, ale finančné zázemie znášal Meander. Pozitívny ohlas spôsobil zosilnenie odborného kreditu firmy a priam skokový nárast obchodných aktivít v oblasti osobného zabezpečenia pre práce vo výškach na Slovensku, ale aj v Českej republike.
Veľký dopyt po našich výrobkoch, teda narastajúci počet zákaziek si vyžiadal zavedenie systému kvality. Našťastie v tom období pracoval u nás Šaňo Palásthy, ktorý k nám prišiel s SGS, teda prerfektne znalý v systéme kvality ISO. Šaňo v roku 1998 profesionálne doladil náš začiatočnícky systém kvality. Každý výrobok dostal jedinečné číslo a bol evidovaný nie len materiál, ale aj ľudský faktor (zhotovenie a výstupná kontrola) každého výrobku. Certifikáciu sme nepotrebovali, nuž nás to stálo len trochu času s evidenciou. Prínos bol až neuveriteľne efektívny.
V tom čase 46ročný, mocný chlap s vyšportovaným základom som však obrovskému pracovnému a organizačnému zaťaženiu nedokázal ďalej odolávať. Prakticky už 10 rokov som nemal odpočinkovú dovolenku, ba ani len oddychový víkend. Išiel som v jednom kuse 12 až 16hodín denne. Totálne vyčerpanie a aj psychická záťaž súvisiaca s častými stratami najbližších z rodiny ma dalo do kolien. Postupné zlyhávanie imunitného systému pravdaže nedokázali zastaviť ani početné opakované dávky antibiotík, či vyšetrenia a odporúčané liečebné postupy najlepších medicínskych centier na Slovensku. Možno „päť minút pred dvanástou“ po trojhodinovej konzultácii mi môj priateľ MUDr. Juraj Juhász, primár v kúpeľoch Štos doslova povedal.
- Buď z toho kolotoča vypadneš, alebo skapeš.
Toto sa stalo v sobotu 6. 2. 1999. Veril som mu a poslúchol som ho. Už v stredu 10. 2. 1999 som s úplne zahlienenou hlavou a bez energie odlietal na Kanárske ostrovy, kde som pobudol štyri týždne.
Vrátil som sa odtiaľ nielen že už takmer vyliečený, ale som si upratal aj v hlave a stanovil priority.
V nasledujúcich rokoch, až do roku 2008 bola firma vysoko prosperujúca. Zamestnávala priemerne 12 ľudí, z ktorých 6 pracovalo vo výrobe a ostatní sa venovali obchodovaniu a rôznym obslužným aktivitám.
Rok 2002 doniesol aj ďalšiu veľkú udalosť a silný zážitok do môjho života.
Koncom januára, som viedol krásnu zimnú jaskyniarsku akciu do jednej z najkrajších priepastí Dolného vrchu. Boli so mnou traja veľmi skúsení maďarskí jaskyniari. Po návrate sme sa v dobre vykúrenej chalupe celkom slušne unavili dobrým jedlom a kvalitnou slivovicou. Nadránom však zazvonil mobil a všetci štyria sme boli za päť minút na nohách a vyrazili sme k Esztramos-u. Tam sa už rozbiehala jedna z najnáročnejších záchranných akcií vôbec. Trvala päť dní za účasti takmer dvoch stovák potápačov a jaskyniarov. Bol to jeden z najsilnejších zážitkov v mojom živote, ktorý ale mal aj nepriamy dopad aj na fungovanie firmy.
Ale rok 2002 bol aj takmer osudný. Spôsobilo to zlyhanie jedného z našich dôležitých slovenských dodávateľov. Bez upozornenia zmenil technológiu výroby a pod PU záter na technickej textílii použil inú lacnejšiu chemikáliu lebo chcel ušetriť. Spôsobilo to, že sa na všetkých kombinézach z tej výrobnej várky textílie po krátkom použití začal odlupovať vnútorný PU záter. Počet reklamácií bol v stovkách, hlavne z Francúzska a z USA. Podarilo sa to zachrániť prechodom na špičkovú, ale drahú Corduru© a spôsobom „Immediate replace“, teda okamžitou výmenou za novú kombinézu z nového materiálu. Predýchali sme to, ale stálo nás to stovky tisíc v korunách. Odvtedy sme úplne prestali používať noname textílie a komponenty. Všetku výrobu sme robili len zo značkových materiálov, čo vyhuplo naše ceny, no našťastie ten náročnejší a solventnejší trh to akceptoval.
V roku 2004 sa firma okrem výroby, obchodovania, školenia a poradenstva v oblasti osobného zabezpečenia pri práci vo výškach začala zaoberať aj organizovaním školení osôb poverených výrobcom na kontrolu osobných ochranných prostriedkov. Bola to logická reakcia na požiadavku trhu po našom vstupe do EU. Darilo sa mi posadiť za jeden stôl takmer všetkých „veľkých kohútov“ na vtedy ešte nie celkom upratanom dvore trhu s prostriedkami pre osobné zabezpečenie pri práci vo výškach. Túto činnosť sme vykonávali jedenásť rokov až do môjho dôchodkového veku, kedy som sa rozhodol to skončiť a odovzdať mladšej generácii.
Zlom a následný útlm prišiel logicky po roku 2008. Pád finančných trhov zasiahol, i keď nie veľmi, ale aj naše odvetvie. Následne nás pripučil prechod na Euro. Výmenný kurz 42,50 Ks za Euro sa za jednu noc prepadol na konverzný kurz 30,126 Sk za Euro. Pre bežného občana to bolo fajn, ale pre exportérov (v našom prípade 95% produkcie) to bol jeden veľký „klinec do rakvy“. V tom období už som sa musel zmieriť aj so skutočnosťou, že v rámci rodiny nebudem mať komu odovzdať rozbehnutú a prosperujúcu firmu.
S blížiacou sa šesťdesiatkou na mňa doliehal aj syndróm vypálenia. Prestal som zdokonaľovať technológiu, sledovať nové materiály, vyvíjať a vzorovať nové výrobky a prestal som aj navštevovať a presviedčať mojich odberateľov. Firma už fungovala len akousi zotrvačnosťou ktorá postupne spomaľovala. Uvedomoval som si, že nám ostávajú len dve možnosti. Firmu udržať do nášho dôchodku s manželkou a potom buď predať, alebo úplne utlmiť a zavrieť. Vedel som, že predať tak úzko špecializovanú firmu, ktorá i keď má svoj trh na celom svete nie je jednoduché. Také čosi vyžaduje človeka nielen dosť bohatého, ktorý vie zaplatiť technologické vybavenie a know-how, ale aj znalého problematiky a ochotného venovať sa práci prakticky bez prestania a to každý deň.
Toto sa nedá robiť tak, že kúpim, zamestnám, kontrolujem a počítam zisk. Tento business takto nefunguje. Dá sa s ním slušne uživiť, no naozaj zbohatnúť určite nie. Toto môže robiť len človek, ktorý to prijme ako výzvu od života a upíše sa jej tak ako som to urobil ja.
Na jar roku 2013 sme za symbolickú cenu predali časť obchodovania s nakúpeným tovarom. Nový majiteľ sa prevzatým aktivitám venoval len sprostredkovane a tak veľmi rýchlo zistil, že urobil chybu a firmu rýchlo predal ďalej. V najbližších dvoch rokoch sa nič nedialo, darmo sme oznámili odbornej verejnosti, že aj výroba je na predaj. Až na jar v roku 2015 sa začalo zaujímať viac subjektov o kúpu firmy, dokonca aj z Francúzska. Tí ktorý mali guráž a asi by to aj vedeli robiť, nemali peniaze, a tím, ktorí mali peniaze nestačil zisk, ktorý je schopná takáto výroba vyprodukovať. Vyzeralo to už beznádejne, nuž som sa so zamestnancami, poslednými dvoma šičkami (tretia bola dlhodobo práceneschopná z rodinných dôvodov) dohodol, že ukončíme výrobu a aj ich pracovný pomer ku koncu septembra 2015. Žiadali ma, aby sme to ešte potiahli do konca roku, čo by som aj bol akceptoval. Ešte neuschol atrament na dohodách o rozviazaní pracovného pomeru, keď sa naraz až dvaja začali vážne zaujímať o kúpu a pokračovanie v plnom rozsahu. Obaja to mysleli smrteľne vážne a videl som v nich odhodlanie. Voľbu rozhodol jeden z nich ultimatívnym nátlakom, že ak firmu predáme tomu druhému, tak on okamžite začne konkurovať. Také čosi by spôsobilo, že ani jeden z nich by nemohol existovať slušne, lebo ten trh je predsa len obmedzený. Relatívne rýchlo došlo k dohode. Cena celého balíka bola síce len zlomok skutočnej hodnoty, ale nádej v pokračovanie značky a že práca pre šičky bude aj naďalej rozhodli. Koncom júla 2015 boli pred notárom podpísané štyri vážne zmluvy, tri o prevode technológie, know-how a obchodnej značky, a štvrtá licenčná zmluva o podmienkach používania loga a obchodnej značky MEANDER. 1. septembra 2015 bol zápisnične odovzdaný všetok dohodnutý inventár a nový majiteľ prevzal zamestnancov, stroje a všetky výrobné aktivity s objednávkami do konca roku 2015.
No a čo bolo ešte dôležité? Asi to, že MEANDER, s.r.o. bol v našich rukách spoločným podnikaním mňa a mojej manželky. Ohliadnúc sa späť nemožno posúdiť kto z nás mal väčší podiel na úspechu značky. Ja som bol motorom. Kreatívnym a konštruktívnym myslením som strážil sortiment a kvalitu. Staral som sa aj o trh, teda systematicky som hľadal nových odberateľov a udržiaval s nimi priateľský vzťah založený nie len na obojstrannom prospechu.
Moja manželka bola zase tým najlepším spracovateľom všetkých dát a informácií. S absolútnou perfektnosťou sledovala právne predpisy a účtové pravidlá, ktoré sa každú chvíľu menili a ustrážila každý halier, či teraz cent. Aj keď sme mali niekedy aj 10 cudzích osôb ako zamestnancov, firmu sme až do posledného dňa vnímali ako rodinnú. S našimi zamestnancami sme spolu prežívali ich radosti aj starosti a keď bolo treba tak sme aj pomohli. Dobrou radou, známosťami aj finančnou výpomocou. Žiadny náš zamestnanec nikdy nepracoval za minimálnu mzdu. V čase najvyššej prosperity boli platy našich šičiek 1,5 násobok platu v tejto brandži. Za dvadsaťšesť rokov pod našimi rukami nemeškali výplaty ani jeden jediný deň. Naši dodávatelia materiálov (od roku 2002 už takmer výlučne len od zahraničných výrobcov), ale aj obchodného tovaru, nám bezproblémovo vyrobili a dodali zásielky s hodnotou niekoľkých desiatok tisíc Eur na splatnosť. Meander, s.r.o. nikdy a nikomu nemeškal s platbou po celý čas existencie ani jeden deň. A bolo to podobné aj s našimi odberateľmi. Väčšina našich odberateľov nám platili za výrobky ešte pred ich odoslaním. Vedeli, že keď sme im poslali proforma faktúru, tak je tovar pre nich pripravený a bude odoslaný presne ako sme to sľúbili. Počet reklamácií percentuálne z počtu predaných kusov našich výrobkov bol nižší ako na špičkové výrobky značky PETZL. To som bol schopný zodpovedne vyhodnotiť za obdobie, kedy sme značku PETZL na slovenskom trhu exkluzívne zastupovali, čiže celý objem prechádzal cez náš sklad a teda sme vybavovali aj všetky reklamácie (okrem vyššie už zmieneného problému s PU záterom slovenskej textílie).
Neviem odhadnúť ako to bude ďalej so značkou MEANDER. Ako to bude nový majiteľ zvládať.
Je ale isté, že taký prezieravý a opatrný spôsob podnikania ako bol ten náš sa už dnes nenosí. Dnešná mládež je vmanipulovaná do osídiel finančných „mafiánov“. Ťažko sa dnes hľadá business, ktorý by fungoval bez úveru, teda bez toho aby sa majiteľ, či majitelia upísali diablovi.
Značka MEANDER je akoby mojim dieťaťom, ktorému som venoval 26 rokov intenzívnej starostlivosti a nie je mi jedno, čo s ním bude. Želám novému majiteľovi, aby si aj z týchto pár riadkov zobral to dobré, ako poučenie a vzor pre ďalšie fungovanie, rozmach a zveľadenie. Veď dostal do rúk vlak s mocným rušňom na správnej koľaji. Je treba len prihodiť uhlia do kotla a vydať sa plnou parou vpred!
Máj 2016
